Etika

Etika a organizácia trhov

Aj pomerne jednoduchý príklad lovu na slona umožňuje poukázať na zásady dobre organizovaného trhu, kde sú zosúladené individuálne záujmy lovcov so spoločnými záujmami kmeňa. V priebehu evolučného vývoja ľudstva došlo k poznaniu, že uloviť slona je jednoduchšie, pokiaľ sa na love zúčastnia viacerí lovci, aj keď samotného slona nakoniec skolí jediný lovec. Na spoločne organizovanom love prebieha zároveň súťaž medzi individuálnymi lovcami, pričom súťaž má svoje pravidlá, ktoré lovci rešpektujú. Výsledok úspešného lovu je potom zmesou dodržania ustálených pravidiel, šikovnosti lovca a dielom náhody. Korisť má potom úspešný lovec právo rozdeliť medzi ostatných lovcov a zároveň má právo ponechať si najcennejšie časti ulovenej zveri. V modernej terminológii je možné spôsob delenia koristi označiť ako vysoko progresívne zdanenie úspešného lovca a zároveň rozdelenie rizika a vo forme termínových a opčných kontraktov si lovec zaväzuje ostatných lovcov k tomu, že pri budúcom love a následnej deľbe koristi mu úspešný lovec pridelí primeranú časť koristi. Lovci si vedú pomyselný zoznam pôžičiek a záväzkov a v čase delia riziko spojené s lovom koristi, presne tak, ako sa to deje v modernej ekonomike na burzách s opčnými a termínovanými kontraktmi. História preukázala, že sledovanie výlučne spoločných záujmov bez ekonomického rozvrstvenia spoločnosti vedie k potlačeniu individuálne orientovanej súťaže s primeranou odmenou pre úspešného súťažiaceho a dochádza k strate motivácie s výslednou stagnáciou spoločnosti. Na druhej strane súťaž, ktorá stimuluje individuálne záujmy v rozpore so záujmami spoločenskými vedie po prekročení kritickej hranice k zrúteniu trhu na škodu nielen spoločnosti, ale aj individuálne súťažiacich osôb. Typickým príkladom takéhoto postupu je možné ilustrovať na mechanizmoch vzniku krízy na trhu s hypotekárnymi úvermi a jej rozšírenie do ostatných častí ekonomiky. Preto spôsob ustanovenia trhu a regulácia na trhu musí zabezpečiť zosúladenie individuálnych záujmov so záujmami spoločenskými a zároveň zabezpečiť primeranú odmenu pre úspešných. V zásade človek sa vymkol z objatia prírody uvedomením samého seba a ako jediný tvor na planéte má v svojej genetickej výbave zakotvený sociálny inštinkt. To vedie k tomu, že zaviedol také delenie hodnôt , ktoré mu zaručuje lepšie šance na prežitie – zaviedol výrazné progresívne delenie získaných hodnôt jednotlivcom. Aj porcovanie slona medzi víťazného lovca a ostatných členov loveckej výpravy je výrazne progresívne delenie v prospech spoločnosti. Progresivita v prerozdeľovaní hodnôt predstavuje ekonomické vyjadrenie rozloženia rizika pri budúcich loveckých výpravách, kde nikto dopredu nevie povedať, ktorý lovec bude úspešný, len je možné tvrdiť, že lovci budú organizovať lovecké výpravy dovtedy, kým nezabezpečia potravu. Porušenie ustálených pravidiel ako dôsledok získania okamžitých výhod znamenalo vylúčenie lovca z loveckej družiny a zo stredno a dlhodobého hľadiska to znamenalo neodvratnú smrť. Preto pravidlá lovu a následnej deľby koristi boli v kmeni veľmi prísne posudzované a lovcami dodržiavané.

Ekonomická kríza však poukázala na skutočnosť, že je nutné vypracovať a do organizácie trhov zaviesť nové hodnotové vzťahy, ktoré udržia individuálnu iniciatívu jednotlivca a zároveň vymedzia hranice spoločného záujmu s mechanizmom zosúladenia  záujmu jednotlivca so záujmom spoločenským. Je to organizácia konkurenčno kooperačných vzťahov, ktorá umožňuje zaviesť ekonomicky výhodnejšiu alokáciu kapitálu spolu s jej spravodlivejšou distribúciou medzi účastníkmi trhu pri ochrane oprávnených záujmov spotrebiteľa a investora. To, čo dobre organizovaný trh na princípoch konkurenčno kooperačných vzťahov zabezpečuje je, že odstraňuje zbytočné plytvanie spoločenských prostriedkov.

V ilustrovanom prípade lovu na slona to bola možnosť vylúčenia lovca a jeho neodvratná smrť, ako následok, ktorý nútil na existenčnom základe k altruistickému chovaniu sa lovca aj vtedy, kedy sa stal víťazným lovcom. Podstatou riešenia organizácie kmeňa bolo, že sa účastníci trhu pod hrozbou smrti zaväzujú deliť sa o korisť. To umožňuje prekonať emócie chamtivosti a závisti ako silných emócií človeka a zabezpečiť, že uprednostní spoločné dlhodobé ciele v podobe prežitia kmeňa pred svojim krátkodobým individuálnym cieľom.   Známa teória sociálnych situácií pod názvom Dilema väzňa preukazuje, že dlhodobé ciele, kedy sú zosúladené záujmy spoločenské so záujmami individuálnymi zďaleka prevyšujú individuálne zisky tu a teraz založené na konkurenčných princípoch. Štúdie však ukazujú, že za normálnych okolností v modernej spoločnosti prevláda také chovanie jednotlivca, kedy tento uprednostňuje svoje individuálne záujmy pred kolektívnymi. Je to dôsledok odstránenia rizík existencionálneho charakteru zo života človeka.

Zovšeobecnením dilemy sú nasledovné stratégie:

1.      Stratégia spolupráce – dodržiavanie dohôd – je z dlhodobého pohľadu ekonomicky najvýhodnejšia, pokiaľ je braný do úvahy záujem  partnerov.

2.      Odstúpenie od spolupráce a rozvinutie súťaže v prospech jednotlivca – stratégia stimulovaná prirodzene cez emóciu chamtivosti a závisti jednotlivcom a prinášajúca krátkodobo ekonomicky  vyššie efekty pre toho, kto porušil dohodu.

Ak osoby v partnerskom vzťahu dodržia kooperáciu, potom z dlhodobého hľadiska majú obaja ďaleko vyšší výnos ako je len zisk jedného na úkor druhého.

Existuje rad laboratórnych testov z tejto hry. Niektorí autori uvádzajú, že stratégiu kooperácie volí cca 30% hráčov a menej, pokiaľ sú oddelení a kroky nie sú koordinované. V prípade, že osoby majú možnosť komunikovať, so zvyšovaním komunikačných možností miera spolupráce narastá. Navyše, spolupráca v tejto hre závisí aj od toho, s akým úmyslom hráči pristupujú k hre a od úmyslov, ktoré prisudzujú spoluhráčovi. Za normálnych okolností, logickým vyústením rozhodovacieho procesu s uplatnením maximalizácie individuálneho zisku vedie k sebeckej stratégii odstúpenia od spolupráce. Len posúdenie širšieho záujmu z pohľadu oboch  a prisúdenie korektného chovania sa spoluhráčovi vytvára podmienky pre absolútnu maximalizáciu zisku oboch partnerov. Vtedy obaja partneri potlačia svoj individuálny záujem a prejavia najsilnejšiu formu altruizmu, teda záujem o prospech toho druhého, bez ohľadu na svoj záujem a výsledkom bude kooperatívne riešenie z dlhodobého hľadiska  najlepšie pre oboch partnerov.

Existujú však podmienky, za ktorých budú slabšie formy altruizmu dostačujúce? Úlohou je nájsť spôsob, ako oboch partnerov presvedčiť, že spolupráca predstavuje výhodnejšiu alternatívu, než je stratégia súťaže medzi partnermi.

Daniel Collard¹⁸ takúto stratégiu nazýva hra so zárukou. Je to taká hra, kde každý hráč má určitú záruku, že druhý hráč bude spolupracovať. Vykonať takúto zmenu v hre znamená, že každý z partnerov prisúdi váhu spolupráce v  krokom druhého partnera. Otázka znie, aké veľké musí byť v, aby sa hra premenila na hru so zárukou. Ak zavedieme parameter pravdepodobnosti spolupráce partnerov p, potom pre p = 0 je istota, že partneri nekooperujú a naopak, s rastúcim p spolupráca narastá a pre p = 1 je istota, že partneri spolupracujú a hra prešla na hru so zárukou. Collard ukázal, že altruistická stratégia je prijatá oboma partnermi ak v > ½* (1 - p/2) . V prípade, že je stupeň spolupráce vysoký, t.j. p = 1 nadobúda v hodnotu ¼ a za tejto situácie nie je nutné pri rozhodovaní brať ohľad na kroky partnera. Naopak, ak p = 0 , potom v > ½  a pre rozhodovací proces musí hráč prisúdiť partnerovi o polovicu väčšiu váhu než svojmu vlastnému. Collardov prístup ukazuje, že aj keď sa chovanie partnerov zďaleka odchyľuje od úplného altruizmu, môže altruistické chovanie zaistiť dokonca aj obmedzená altruistická tendencia.

Kooperatívne správanie sa dvoch partnerov ako najlepšej stratégie bude, keď odmena partnera bude chápaná ako hodnotná alebo keď existuje určitá záruka^[i], že dôjde k spolupráci.    Čím viac je istoty, že k spolupráci dôjde, tým menej je nutné nesebecké chovanie.